21:46 26. května 2018
Praha+ 25°C
Bratislava+ 24°C
    Milka Zimková

    Keď je individualizmus výhodný. Zimková pre Sputník o divadle jedného herca

    Milka Zimková
    Svět
    Získat krátkou URL
    Artur Bekmatov
    8301

    Milku Zimkovú si väčšina divákov spája najmä s jej životnou rolou vo filme Pásla kone na betóne.

    Slovenská herečka sa však už desaťročia venuje monodráme, s ktorou dosahuje úspechy najmä v zahraničí. Žije v ústraní, ďaleko od spoločenských podujatí plných celebrít, no podľa vlastných slov spokojným životom. Médiám rozhovory nedáva často, ale v prípade Sputniku spravila pani Zimková výnimku.

    Ako jedna z mála na Slovensku sa venujete monodráme. Ako ste sa k nej dostali?

    Po skončení divadelnej fakulty som si naivne myslela, že ma hneď vezmú do hociktorého divadla na Slovensku. Prešla som ich všetky od Prešova po Bratislavu s červeným diplomom v kabelke. Márne. Na jednom mieste mi povedali, že taký herecký typ nepotrebujú, inde už taký majú a z dvoch miest sa mi mali ohlásiť, čo sa nikdy nestalo. Napokon som sa dostala do divadla v Trnave, no na konci sezóny mi súdruh riaditeľ Rybárik oznámil, že sa so mnou lúčia, nakoľko sa vedenie dohodlo na tom, že som komplikovaný herecký typ a v ich dramaturgii sa pre mňa nájde ťažko nejaká herecká rola. Cestu vlakom do Bratislavy som preplakala. Doma ma našlo ďalšie rozčarovanie, keď mi môj muž, pán Zimka povedal, že on si stále myslel, že nie som typ na herečku. Vtedy sa vo mne niečo vzoprelo. Ja vám dokážem, že som. Neúnavne som chodila do divadelného ústavu a vyhľadávala v hrách ženské monológy. Niektoré som celkom umne pospájala a v čase, keď som sa chcela pustiť do ich naštudovania, stretla som sa s textom monodrámy Roberta Athayda Pani Margaréta. A tak to začalo — 7. decembra 1976 bola prvá premiéra mojej monodrámy vo Véčku. Asi o pol roka som dostala pozvanie do pražskej Violy, kde som hosťovala trinásť rokov a odohrala stošesťdesiatsedem predstavení. Tam som mala aj päťstú reprízu Pani Margaréty.

    V tomto žánri ste sa teda našli…

    Podobný počet repríz dosiahla aj moja monodráma Bonsoir umelci, ktorú som predviedla v angličtine v juhoamerickom meste Mobile v Alabame. Pravidelne ma pozývajú na Medzinárodný festival jedného herca v Torúne, potom do Varšavy a Wroclavy, kde sa mi dostalo nielen najvyšších ocenení, ale k tridsiatemu piatemu výročiu Divadla jedného herca mi vydali knihu o mojom dramatickom divadle a ušlo sa mi aj mnoho iných cenných pozvaní. Tam som pochopila, kedy divadlo jedného herca má a kedy nemá svoj význam. Je to priestor, kde neobstojí ani vynikajúca herecká kreácia, ani sebelepší režijný nápad, ak nie je do bodky premyslená myšlienková výpoveď.

    S monodrámou ste precestovali kus sveta — okrem spomínaného Poľska a USA ste navštívili aj Nemecko, Švajčiarsko, Škandináviu, Francúzsko, Bulharsko, Rusko, Kubu či ďalšie krajiny. V zahraničí ste v oblasti monodrámy populárnejšia ako na Slovensku. Čím si to vysvetľujete?

    Zrejme to bude tým, že u nás divadlo jedného herca nemá veľkú tradíciu, na rozdiel od Poľska, kde sa tento druh umenia teší veľkej popularite vyše pol storočia. A možno aj tým, že my, Slováci — neviem, či je to determinované našou nedobrovoľnou historickou uzavretosťou — s nevôľou pristupujeme na niečo nové v umení. No čo sa týka výdobytkov módy alebo biznisu, v tom problém nemáme!

    Netúžili ste vrátiť sa na televíznu obrazovku? Údajne ste mali ponuky účinkovať v seriáloch, ktoré sú najmä v posledných rokoch populárne. Prečo ste tieto ponuky odmietli?

    Mnoho tých ponúk nebolo, ale našli sa. No, žiaľ, ani v jednej som nenašla priestor, kde by som mohla ako postava okrem hereckej kreácie aj niečo povedať. Seriál ako televízny útvar márny nie je. Pokiaľ má jasnú ideu, scenáristicky presne koncipovanú a úspornú (nie umelo nadstavovanú ďalšími dielmi, ktoré pripomínajú skapínajúcu muchu v decembrovej okenici), tak do takého projektu rada vstúpim!

    V oblasti kultúry sa pohybujete už niekoľko desaťročí, od roku 1975 ste v slobodnom povolaní. Ako by ste zhodnotili súčasnosť, je tvoriť menej náročné ako kedysi alebo je to naopak?

    Vždy ma trochu zarazí, ako sa k tejto otázke bohorovne vyjadrujú najmä tí, ktorých v prelomových časoch v našej krajine ich mamy ešte do peľušiek povíjali. Tvoriť nie je nikdy ľahké, zvlášť ak sa to nerobí komerčne, na objednávku, ale z vnútornej potreby. Áno, z vnútornej potreby. Znie to možno pateticky, ale ja svoje pohnútky k tvorbe neviem ináč pomenovať. Boli tie isté pred 40 rokmi, ako teraz. To je jedno, či boli bôľne alebo radostné.

    Aj kedysi boli problémy. Spomínam na ne svojou prvou knihou Pásla kone na betóne. Nie za účelom atrakcie, ale vierohodnosti, som v priamej reči upotrebila šarišské nárečie. A to sa vtedy nenosilo. Pán redaktor mi všetko pohotovo preložil do spisovnej slovenčiny, zrejme, aby mi pomohol vo vyjadrovaní nevediac, že ja mám 5 semestrov spisovnej slovenčiny a jazykovej reči s profesorom Viliamom Záborským dávno za sebou. Ani súdruha predsedu družstva som nesmela kritizovať. Pobúrilo ma to. Vzala som rukopis s tým, že nechcem, aby v takej podobe vyšli moje poviedky, a že ja som v podstate nikdy netúžila byť spisovateľkou. Ja som herečka. To som im povedala.

    Milka Zimková
    Milka Zimková
    Milka Zimková

    Pani šéfredaktorka pôvodnej tvorby Božica Vilikovská ma prosila, aby som pristúpila na kompromis. Povedala som: „Nie." V tých časoch som bola veľká búrliváčka. Nakoniec kniha vyšla. A potom v piatich vydaniach.

    Podobne to bolo s rovnomenným filmom. Súdruhovia z ÚV KSS si prezerali filmové práce. Tak sa stalo aj v našom filmovom projekte s pánom režisérom Uhrom. Po prvom zhliadnutí daných prác súdruhovia z ÚV odkázali, že družstevníčka Johana v oblečení nespĺňa kritériá svojho povolania a nemôže si dovoliť kritizovať súdruha predsedu družstva.

    Celý filmový štáb na čele s pánom režisérom sa odo mňa odvrátil. Na druhý deň filmovania sa so mnou nikto okrem maskérky (tá zrejme o ničom nevedela) nerozprával. Napriek tomu i výstrahám súdruhov z ÚV som nepoľavila a film sa natočil.

    ÚV film neprijal, zase som bola tá najhoršia na svete. No po úspechoch na Festivale československého filmu, kde sme získali všetky možné ceny, a potom v zahraničí, súdruhovia zostali ticho. Nie je to chvála. To je len odpoveď mnohým mladým ľuďom z tých peľušiek, ktorí sa tak radi do nás navážajú, že aj my sme bojovali o svoje práva a slobodu. Tých borcov, ktorí idú ďalej aj cez prelomené mosty, v našom národe nebolo nikdy nazvyš. Keby sme boli všetci túžbou po slobode zutekali na Západ, koľko by nás tu tiež túžiacich po slobode bolo zostalo?

    Francúzsky herec Alain Delon nedávno vyhlásil, že mu za svetom ľúto nebude, lebo mu je zle zo súčasnej doby. Súhlasíte s ním? Ako sa na súčasnosť pozeráte Vy?

    Môjmu kolegovi sa ľahko hovorí, keď si ako herec zahral po čom túžil, žil v krásnych imaginárnych svetoch, v ktorých bol vždy hrdinom. Ja som až také možnosti nemala. Preto pánovi Delonovi odkazujem, že mne za týmto svetom bude ľúto, lebo chcem v ňom ešte niečo dobrého urobiť.

    Více:

    Herečka z Harryho Pottera si stěžovala na to, že ji nikdo sexuálně neobtěžoval
    Nejlépe placené herečky roku
    Krymský divoký západ: proč na Tarchankut jezdí potápěči, filmaři a romantici
    Hvězda filmu Taxi přijela na Krym
    Německá herečka Marika Rökk byla ve skutečnosti sovětskou špiónkou
    Štítky:
    herečky, rozhovor, film, Milka Zimková, Slovensko
    Pravidla společenstvíDiskuse
    Komentovat pomocí FacebookuKomentovat pomocí Sputniku